Leškovo vzdelanie v dizajne nie je iba vedľajšou kapitolou jeho životopisu. Výrazne ovplyvnilo spôsob, akým uvažuje o objeme, konštrukcii, mierke a kontakte predmetu s človekom. Venoval sa návrhom úžitkových predmetov a sedacieho nábytku, spolupracoval s výrobnými podnikmi a pravidelne sa zúčastňoval na prehliadkach Fórum dizajnu. Na Fóre dizajnu 2008 boli prezentované jeho stoličky Trento a Alino.

Skúsenosť dizajnéra sa premieta aj do komorných plastík. Tvar býva zrozumiteľný už v obryse, jednotlivé časti sú rytmicky usporiadané a nič v kompozícii nepôsobí náhodne. Aj pri expresívnejšej štylizácii zostáva socha konštrukčne pevná a vizuálne vyvážená. Leško dokáže zložitý príbeh zredukovať na niekoľko rozhodujúcich línií, gest a objemov bez toho, aby dielo stratilo emocionálnu alebo symbolickú hĺbku.

Toto spojenie sa prejavilo aj pri väčších architektonických a urbanistických úlohách. Podieľal sa na návrhu a realizácii pešej zóny v Liptovskom Mikuláši, ktorá bola nominovaná na cenu CE.ZA.AR, a pracoval na dizajne verejných priestorov vrátane námestia v Trebišove. Je tiež autorom fontány Aurela Stodolu pre SPP vo Veľkých Kapušanoch.

Od monumentu ku komornej plastike

Ján Leško vytvoril množstvo diel určených pre námestia, sakrálne areály a verejné budovy. Jeho realizácie sa nachádzajú v Trebišove, Michalovciach, Vranove nad Topľou, Slovenskom Novom Meste, Hlinnom, Kapušanoch, Chmeľove, Haniske a ďalších slovenských mestách a obciach.

K vybraným realizáciám patria pomník Milana Rastislava Štefánika v Slovenskom Novom Meste, pomník biskupa Pavla Petra Gojdiča vo Vranove nad Topľou, súsošia svätých Cyrila a Metoda v Hlinnom a Kapušanoch, socha svätého Jozafáta v Trebišove či bronzová miniatúra niekdajšej židovskej synagógy v Michalovciach. V roku 2018 bola na michalovskej pešej zóne osadená jeho nadživotná plastika cyklistu, ktorá odkazuje na podobu miestneho obyvateľa zo začiatku 20. storočia.

V roku 2023 dokončil 5,3 metra vysokú sochu Krista Spasiteľa a súbor zastavení krížovej cesty v Haniske. V tom istom roku vytvoril Pietu v životnej veľkosti pre Chmeľov a stal sa druhým finalistom súťaže na súsošie svätých Cyrila, Metoda a Gorazda pre Bratislavský hrad. Tieto realizácie potvrdzujú, že sakrálne témy nie sú v jeho práci iba súčasťou komornej ponuky, ale významnou a dlhodobo rozvíjanou líniou.

Paralelne s monumentálnou tvorbou sa venuje komorným plastikám určeným pre galerijný alebo súkromný interiér. Zmena mierky však neznamená zmenšenie sochárskej ambície. Aj menšie diela si zachovávajú monumentalitu, výraznú priestorovú prítomnosť a schopnosť meniť charakter prostredia, v ktorom sú umiestnené.

Archetypy, ktoré prekračujú konkrétny príbeh

Leškova komorná tvorba je prevažne figurálna a symbolická. Objavujú sa v nej biblické postavy, anjeli, svätci, antickí a mytologickí hrdinovia, jazdci, kone, torzá aj partnerské dvojice. Medzi známe diela a motívy patria Adam a Eva, Archanjel Michal, Byzantský anjel, Svätý Ján, Kentaur, Don Quijote, Bohyňa Singa, Slnečný kôň a viaceré spracovania Pegasa.

Autor tieto témy nespracúva ako doslovnú ilustráciu známeho príbehu. Redukuje ich na základnú situáciu a univerzálny význam. Adam a Eva môžu hovoriť o blízkosti aj odlúčení, Don Quijote o idealizme a vytrvalosti, archanjel o ochrane a zápase a Pegas o sile imaginácie, tvorivosti či túžbe prekročiť hranice každodennosti.

Práve archetypálna zrozumiteľnosť robí jeho plastiky prístupnými rozličným divákom. Dielo možno vnímať prostredníctvom kultúrnej alebo náboženskej symboliky, ale rovnako aj ako autonómnu hru línií, proporcií a priestorových vzťahov. Socha neposkytuje jediný uzavretý výklad; vytvára priestor, do ktorého môže divák vložiť vlastnú skúsenosť.

Kôň ako obraz energie, slobody a tvorivosti

Osobitné miesto v Leškovej komornej tvorbe zaujíma motív koňa. Objavuje sa ako samostatná plastika, reliéf, Pegas, kentaur či fantazijne štylizovaná bytosť. Kôň mu umožňuje spájať telesnú energiu s elegantnou líniou a horizontálny pohyb s vertikálnym vzopätím.

V spracovaniach Pegasa sa reálne zviera premieňa na symbol. Predĺžené nohy, vztýčený krk, krídla alebo zámerne odľahčený kontakt s podstavcom vytvárajú dojem, že objemná hmota vzdoruje gravitácii. Autor tak dosahuje napätie medzi materiálnosťou sochy a predstavou letu. Práve toto spojenie fyzickej sily a duchovného vzopätia patrí k najpríťažlivejším črtám jeho plastík.

Anjeli a sakrálna figurácia

Druhou výraznou líniou sú anjeli, svätci a novozákonné motívy. Leško ich nepodáva ako mäkké, sentimentálne alebo výlučne dekoratívne figúry. Jeho anjeli majú pevnú telesnú stavbu a pôsobia ako aktívne bytosti – ochrancovia, poslovia alebo účastníci duchovného zápasu.

Pri dielach ako Archanjel Michal sa vertikálna kompozícia, otvorené krídla a napätie tela spájajú do znaku sily a ochrany. Iné anjelské plastiky pracujú s pokojnejším gestom otvorených rúk, štíhlou siluetou alebo náznakom byzantskej ikonografie. Autor zachováva čitateľnosť tradičného motívu, no pretvára ho do súčasného sochárskeho jazyka.

Sakrálna tvorba zároveň ukazuje jeho schopnosť pracovať v rozličných mierkach. Rovnaký tematický okruh dokáže obsiahnuť komorný objekt určený do súkromného priestoru, sochu v životnej veľkosti aj monumentálnu realizáciu v krajine.

Materiál, povrch a silueta

V komornej tvorbe pracuje Ján Leško s bronzom, zinkom a s kompozitnými odliatkami na báze živice, zinkového alebo kamenného prachu. Povrch plastík býva patinovaný, často do bronzových, tmavých alebo kovových tónov, a dielo môže byť osadené na kamennom podstavci.

Patina neplní iba ochrannú alebo napodobňovaciu funkciu. Zjednocuje povrch, zvýrazňuje reliéf modelácie a pomáha svetlu odhaľovať hrany, priehlbiny a pohyb jednotlivých objemov. Pri štíhlych vertikálnych kompozíciách podčiarkuje eleganciu siluety; pri robustnejších figúrach naopak podporuje dojem hmotnosti a trvácnosti.

Autor často pracuje s predĺžením proporcií, redukciou detailu a zámerným zdôraznením rozhodujúceho gesta. Anatomická presnosť ustupuje výrazu. Podstatné nie je realisticky reprodukovať telo, ale vystihnúť pohyb, vzťah dvoch postáv alebo charakter zobrazenej bytosti.

Hra, fantázia a poetický nadhľad

Popri monumentálnych a sakrálnych témach má Leškova tvorba aj hravú, imaginatívnu polohu. Už v roku 1994 predstavil v košickom Múzeu Vojtecha Löfflera autorskú koncepciu s názvom Program hračka.

Táto hravosť sa neskôr prejavuje vo fantazijných koňoch, kentauroch, rozprávkových postavách a v objektoch, ktoré sa pohybujú medzi vážnou symbolikou a poetickým humorom. Leško dokáže klasický motív zbaviť akademickej strnulosti a priblížiť ho súčasnému divákovi bez toho, aby ho banalizoval.

Jeho Don Quijote môže pôsobiť krehko a odhodlane zároveň, Pegas vznešene aj hravo a mytologická postava môže nadobudnúť osobný, takmer dôverný charakter. Práve schopnosť udržať rovnováhu medzi dôstojnosťou a ľahkosťou je jedným z rozpoznateľných znakov jeho komornej plastiky.

Leško ako dizajnér rozumie tomu, že umelecké dielo nežije izolovane. Sochu nevníma iba spredu, ako obraz prevedený do troch rozmerov, ale ako predmet obchádzaný divákom a vnímaný v meniacej sa vzdialenosti, perspektíve a svetle.

Táto skúsenosť je zreteľná pri jeho verejných realizáciách, ale aj pri komorných plastikách. Diela majú čitateľný profil, zadný pohľad a premyslený kontakt s podstavcom. V interiéri preto nepôsobia ako doplnok priložený k zariadeniu, ale ako samostatný priestorový bod, ktorý môže organizovať svoje okolie.

Jeho profesionálna dráha ukazuje, že hranica medzi sochou, dizajnom a architektúrou nemusí byť ostrá. Úžitkový predmet môže niesť sochársku kvalitu a voľná plastika môže byť vytvorená s rovnakým zmyslom pre mierku, materiál a ľudský priestor ako kvalitný dizajn.

Prečo sú plastiky Jána Leška zaujímavé pre zberateľov

Diela Jána Leška spájajú akademické sochárske vzdelanie, profesionálnu dizajnérsku skúsenosť a rozsiahlu prax vo verejnom priestore. Autor dokáže pracovať od komorného formátu po viacmetrový monument, čo jeho menším plastikám dodáva pevnú konštrukciu a prirodzenú monumentalitu.

Pre zberateľov je atraktívny aj jeho rozpoznateľný tematický svet. Pegasy, kone, anjeli, biblické dvojice, svätci a mytologické postavy nepredstavujú krátkodobý experiment, ale dlhodobo rozvíjaný autorský program. Jednotlivé diela spolu vytvárajú súvislý súbor symbolov, ku ktorým sa autor vracia v rôznych mierkach a materiálových riešeniach.

Jeho plastiky sú zároveň významovo prístupné a priestorovo kultivované. Dokážu osloviť diváka príbehom, duchovným obsahom či mytologickou symbolikou, no fungujú aj bez ich podrobnej znalosti – prostredníctvom tvaru, pohybu a výrazu.

Dôležitým momentom je spojenie voľného umenia s profesionálnym dizajnom. Leškove plastiky bývajú výrazné, ale nie chaotické; dekoratívne pôsobivé, no nie povrchné. V interiéri si vytvárajú vlastnú prítomnosť a pri pohľade z rôznych strán postupne odhaľujú nové vzťahy medzi líniami a objemami.

Ján Leško vytvára sochy, ktoré stoja na pevnej znalosti materiálu a priestoru, no ich skutočným obsahom je človek – jeho viera, túžba, odvaha, blízkosť, idealizmus aj potreba prekročiť vlastné hranice. Práve preto jeho anjeli, jazdci a mytologické bytosti nepôsobia ako vzdialené historické znaky. Vstupujú do súčasnosti ako obrazy skúseností, ktoré zostávajú univerzálne.