Jablonka

Dielo Jablonka vyrastá z osobnej spomienky Lindy Skalickej na detstvo a na spoločné čítanie. Ako uvádza vo vlastnom komentári, jednou z obľúbených detských kníh bola  Stará mama z jablone. S odstupom času sa k tejto spomienke vracia z opačnej životnej perspektívy – dnes je sama starou mamou, ktorá číta rozprávky deťom. Práve tento nenápadný generačný obrat tvorí významové jadro diela.

Ústredná ženská postava nepôsobí ako portrét konkrétnej osoby. Je skôr poetickou nositeľkou spomienky a plynutia času. Nad jej hlavou sa rozvíja bohatá spleť farebných textilných fragmentov, vlákien a čipiek, ktorú možno v súvislosti s názvom čítať ako imaginárnu  korunu jablone – priestor, v ktorom sa mieša detská predstavivosť, spomienky a súčasnosť. Jabloň tu preto nemusí byť konkrétnym stromom; stáva sa obrazom vnútorného sveta vytvoreného z toho, čo si človek nesie životom.

Červený motýľ na hrudi prirodzene otvára motív  premeny a pominuteľnosti. Dieťa, ktoré kedysi počúvalo či čítalo príbehy, sa postupne ocitá v úlohe toho, kto ich odovzdáva ďalšej generácii. Mäkké vrstvenie artexu túto myšlienku podporuje – jednotlivé vlákna a fragmenty sa prekrývajú podobne ako vrstvy pamäti, v ktorých sa minulosť neustále premiešava s prítomnosťou.

Osobitnú rovinu predstavuje  starý rám zdedený po autorkinej starej mame. Nie je dôvod spájať ho s príbehom knihy, no ako autentický rodinný predmet vnáša do diela vlastnú pamäť a generačnú kontinuitu. Vzniká tak zaujímavé stretnutie dvoch nezávislých vrstiev minulosti – detskej spomienky vyvolanej knihou a skutočného predmetu pochádzajúceho z rodinnej histórie.

Jablonka je tak predovšetkým dielom o  pamäti, plynutí času a nenápadnom striedaní generácií – o okamihu, keď si človek uvedomí, že príbehy, ktoré kedysi prijímal ako dieťa, dnes sám odovzdáva ďalej.