K podstate jej tvorivého postoja patrilo odmietanie pohodlného opakovania už nájdeného riešenia. Sama zdôrazňovala, že by ju nebavilo stále kráčať vo vlastných stopách. Napriek rozpoznateľnému rukopisu preto jej dielo nie je nemenným súborom rovnakých motívov. V priebehu desaťročí sa menil spôsob kresby, práca s priestorom aj charakter postáv – od expresívnejších a spoločensky naliehavejších kompozícií cez psychologicky sústredené figurálne výpovede až po neskoršie imaginárne príbehy miest, zámkov a katedrál.

Ústredným námetom však zostáva človek. Ženské a mužské postavy vstupujú do reálnych aj fiktívnych priestorov, približujú sa k sebe, míňajú sa alebo zostávajú osamelo prítomné uprostred architektúry. Autorka rozkladá každodennú skúsenosť na fragmenty a následne ich spája do novej obrazovej logiky. V jednom grafickom liste sa môže stretnúť prítomnosť s minulosťou, osobná spomienka s historickou kulisou a realistický detail s prvkom, ktorý patrí skôr do sna. Odborné reflexie preto pri jej tvorbe hovoria o oscilácii medzi realitou a snom, minulosťou a súčasnosťou a o blízkosti k surrealistickej poetike.

Rappensbergerová-Jankovičová však nevytvára surrealizmus založený na náhodnosti alebo šokujúcom spojení predmetov. Jej imaginácia je ukotvená v ľudskej skúsenosti. Aj najfantastickejšie priestory sú obývané bytosťami, ktorých emóciám rozumieme: očakávajú, milujú, smútia, spomínajú alebo hľadajú blízkosť. Práve preto sú jej diela zrozumiteľné bez toho, aby boli doslovné, a tajomné bez toho, aby sa uzatvárali pred divákom.

Litografia ako osobný výtvarný jazyk

Litografia umožnila autorke pracovať spôsobom blízkym kresbe, no zároveň vytvárať originálne grafické listy v presne určenom náklade. V jej rukách nejde iba o reprodukčný postup, ale o autonómne umelecké médium. Jemné šrafovanie, modelovanie svetlom a tieňom, mäkké prechody, sústredená kresba tvárí i kontrast prázdnej a zaplnenej plochy vytvárajú obrazový priestor s mimoriadnou hĺbkou.

Katalógy slovenských galérií evidujú jej litografie v číslovaných, často veľmi komorných edíciách – pri jednotlivých dielach nachádzame náklady desať, štrnásť, dvadsaťpäť či niekoľko desiatok výtlačkov, ale tiež autorské tlače a exempláre z ešte menších súborov. Každý podpísaný a číslovaný list je preto originálnou grafikou patriacou do uzavretého nákladu, nie mechanickou reprodukciou cudzieho obrazu.

Technická náročnosť autorkiných prác pritom nezostáva samoúčelnou demonštráciou remesla. Precíznosť slúži atmosfére. Postavy sa niekedy vynárajú z jemne modelovanej sivastej hmoty, inokedy sú konfrontované s výraznou čiernou plochou alebo geometricky členenou architektúrou. Aj komorný grafický list tak môže pôsobiť monumentálne – ako výrez z rozsiahlejšieho príbehu, ktorý pokračuje mimo papiera.

Umenie ako osobné aj občianske svedectvo

Za poetickou a romantickou stránkou jej tvorby sa skrýva aj schopnosť reagovať na spoločenskú realitu. Po okupácii Československa v auguste 1968 vystavila v bratislavskom Primaciálnom paláci protestný súbor litografií nainštalovaný na čiernom pozadí. Politicky citlivý bol aj cyklus Referencia, ktorý pôvodne zamýšľala nazvať provokatívnejšie – Kádrový posudok. Takéto práce dokazujú, že jej grafika nebola iba únikom do krásy, ale dokázala pomenovať tlak doby, mocenskú svojvôľu aj ohrozenie individuálnej slobody.

Spoločenská reflexia však u nej spravidla nevystupuje ako slogan. Premieňa sa na situáciu človeka, na napätie medzi jednotlivcom a systémom, medzi osobnou identitou a rolou, ktorú mu prisudzuje spoločnosť. Aj preto jej diela z konca šesťdesiatych a zo sedemdesiatych rokov zostávajú čitateľné po desaťročiach – politická skúsenosť sa v nich mení na všeobecnejšiu výpoveď o ľudskej dôstojnosti.

Banská Štiavnica – mesto pamäti a imaginácie

Osobitné miesto v jej živote a tvorbe zaujíma Banská Štiavnica. Mesto, v ktorom prežila gymnaziálne roky, označila za miesto s najsilnejším vplyvom na svoju tvorbu. Jeho strmé ulice, historické domy, veže, zámky, banícke symboly a zvláštne vrstvenie času sa v jej grafikách neobjavujú ako presná topografia. Premieňajú sa na mesto pamäti – priestor, v ktorom sa skutočná architektúra spája s osobnými príbehmi, dávnou históriou a imagináciou.

V roku 2016 jej Banská Štiavnica udelila Cenu mesta. Oficiálne zdôvodnenie ju označilo za grafičku európskeho významu, ktorá svojou tvorbou prispela k zviditeľneniu mesta a opakovane čerpala z jeho architektúry a baníckych tradícií. Pre zberateľov spätých s Banskou Štiavnicou majú preto jej štiavnické grafiky aj mimoriadnu dokumentárnu a emocionálnu hodnotu – nezachytávajú iba podobu mesta, ale jeden z najosobitejších výtvarných obrazov jeho génia loci.

Knižná ilustrácia, ex libris a literatúra

Popri voľnej grafike sa Naďa Rappensbergerová-Jankovičová intenzívne venovala knižnej ilustrácii a ex librisu. Už v roku 1964 získala druhú cenu v československej prehliadke určenej pre Medzinárodnú výstavu knižného umenia v Lipsku za ilustrácie k Šolochovovmu dielu Osud človeka. V roku 1971 jej na medzinárodnej výstave ex librisu v Barcelone udelili prvú cenu Juana Seda Perisa Mancheta. Jej ex librisy a ilustrácie sa dnes nachádzajú aj v zbierkach Slovenskej národnej galérie a Galérie mesta Bratislavy.

Ako ilustrátorka si najbližší vzťah vytvorila k poézii a k literatúre, ktorá jej ponechávala priestor na samostatnú vizuálnu interpretáciu. Neuspokojovala sa s opisným zopakovaním deja. Podobne ako vo voľnej grafike vytvárala obrazový „príbeh v príbehu“ – paralelnú výpoveď, ktorá text rozširovala o ďalšiu emocionálnu a symbolickú vrstvu.

Jej blízkosť k literatúre potvrdzuje aj vlastná prozaická tvorba. V roku 1978 vydala novelu Jediné ráno, za ktorú získala vydavateľské ocenenie v súťaži k Roku ženy. Slovo a obraz tak v jej živote nepredstavovali dva oddelené svety, ale dva spôsoby premýšľania o človeku, pamäti a medziľudských vzťahoch.

Na medzinárodnú scénu vstupovala už od začiatku šesťdesiatych rokov. Zúčastňovala sa výstav grafiky, ilustrácie a ex librisu v Lipsku, Krakove, Barcelone, Florencii, Vicenze, Mexico City, Viedni, Benátkach, Moskve, Oxforde, Osle, Belehrade, Aténach či Osake. Od roku 1969 viedla skupinu Graphic Art, ktorá vystavovala v Galérii Cypriána Majerníka a neskôr aj v Taliansku.

Jej tvorbu reflektovalo viacero monografií a výstavných katalógov. V roku 1989 vyšla publikácia Karola Vlka Naďa Rappensbergerová. Grafika – ilustrácie. Reprezentatívna výstava 70 litografií sa uskutočnila v roku 2006 v Pálffyho paláci v Bratislave a sprevádzala ju rozsiahla slovensko-anglická publikácia editovaná Jánom Jankovičom so štúdiou historika umenia Ľuboslava Mozu. Slovenská televízia jej venovala dokumenty Rovnováha na vlásku z roku 2001 a Príbehy lásky z roku 2003.

Diela Nade Rappensbergerovej-Jankovičovej sú zastúpené vo viacerých verejných zbierkach, okrem iného v Slovenskej národnej galérii, Galérii mesta Bratislavy, Stredoslovenskej galérii, Oravskej galérii, Galérii umenia Ernesta Zmetáka, Galérii Miloša Alexandra Bazovského a vo Východoslovenskej galérii. Toto inštitucionálne zastúpenie dokladá, že jej tvorba nie je iba divácky obľúbenou kapitolou slovenskej grafiky, ale aj súčasťou odborne budovaného kultúrneho dedičstva.

V januári 2026 sa autorka dožila deväťdesiatich rokov. Po vážnom úraze musela aktívnu tvorbu pred rokmi ukončiť, jej rozsiahle dielo však naďalej zostáva prítomné v galerijných zbierkach, na výstavách a v domácnostiach niekoľkých generácií zberateľov.

Prečo sú jej grafiky zaujímavé pre zberateľov

Významné miesto v dejinách slovenskej grafiky. Naďa Rappensbergerová-Jankovičová vstúpila na scénu v silnom období šesťdesiatych rokov, prešla školou Vincenta Hložníka a vytvorila rozsiahle, odborne reflektované dielo. Jej práce sú súčasťou zbierok najvýznamnejších slovenských galérií.

Nezameniteľný rukopis. Jej grafiky možno často rozpoznať bez podpisu. Charakteristická figurácia, historická architektúra, snová atmosféra, jemná modelácia a vrstvenie času vytvárajú autonómny výtvarný svet, ktorý si nemožno ľahko pomýliť s tvorbou iného autora.

Originálna grafika v limitovanom náklade. Podpísaná a číslovaná litografia je originálnym umeleckým dielom vytvoreným v presne stanovenom počte výtlačkov. Mnohé jej grafické listy vznikali v komorných edíciách, čo zvyšuje vzácnosť jednotlivých motívov a cyklov.

Široký výber tém a období. Zberateľ si môže vybrať medzi spoločensky angažovanými dielami zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, intímnymi figurálnymi kompozíciami, ex librismi, poetickými príbehmi o láske, architektúrou starých miest alebo dielami inšpirovanými Banskou Štiavnicou.

Spojenie umeleckej kvality a diváckej príťažlivosti. Jej tvorba je výtvarne kultivovaná a významovo mnohovrstevná, ale zostáva otvorená aj divákovi bez odborného vzdelania. Diela možno čítať prostredníctvom príbehu, nálady, detailu alebo osobnej spomienky. Práve schopnosť prepájať odbornú hodnotu s bezprostredným emocionálnym účinkom patrí medzi dôvody jej dlhodobej zberateľskej obľuby.

Naďa Rappensbergerová-Jankovičová nevytvárala grafiky, ktoré by sa uspokojili s dekoratívnou krásou. Za architektúrou, postavami a snovými situáciami sa vždy nachádza konkrétna ľudská skúsenosť. Jej diela hovoria o láske, slobode, pamäti, priateľstve a plynutí času – o témach, ktoré nestarnú spolu s generáciou, z ktorej autorka vyšla. Aj preto jej originálne litografie zostávajú živou a zberateľsky presvedčivou súčasťou slovenského výtvarného umenia.