Skúsenosť bábkarky a scénografky je jedným z kľúčov k pochopeniu jej výtvarného jazyka. Mrázovej obrazy totiž často nepôsobia ako klasické „okná do reality“, ale skôr ako malé javiská. Postavy, zvieratá a predmety sú aktérmi situácie; vstupujú do vzájomných vzťahov a vytvárajú pocit, že pred nami prebieha príbeh, ktorého začiatok ani koniec nepoznáme.
Tento princíp spája jej maľbu s bábkou a priestorovým objektom. Postava nemusí byť anatomicky realistická, aby mala charakter. Stačí gesto, naklonenie hlavy, výrazná silueta alebo vzťah dvoch figúr. Podobne ako dobrá divadelná bábka dokáže niekoľkými jednoduchými znakmi sprostredkovať emóciu, aj Mrázovej figúry komunikujú prostredníctvom výtvarnej skratky.
Sama autorka hovorí o svojej karikatúrnej skratke ako o prirodzenej súčasti svojho výtvarného prejavu. Práve preto by jej tvorba nemala byť automaticky zaraďovaná medzi naivné umenie. Zjednodušenie tvaru tu nie je dôsledkom absencie profesionálneho školenia, ale vedome používaným výtvarným prostriedkom.
Svet, ktorý vznikol z detstva
Korene tohto jazyka autorka nachádza už vo vlastnom detstve. Vyrastala na dedine a spomína naň ako na obdobie veľkej slobody, pohybu a objavovania. Práve pocit detskej voľnosti označuje za jeden zo zdrojov svojej neskoršej tvorby. Od začiatkov ju sprevádzajú aj motívy, ku ktorým sa opakovane vracia – ľudia, vtáky a mačky. Jej prvá výstava mala príznačný názov Vtáky, Mačky, Ľudia.
Detskosť v jej dielach preto neznamená infantilnosť. Je skôr spôsobom videnia: schopnosťou prijať fantáziu ako rovnocennú súčasť reality, nechať zviera správať sa ako človek, zväčšiť nepodstatný detail, obrátiť zaužívané proporcie alebo spojiť veci, ktoré by sa v realistickom svete nikdy nestretli.
Aj opakujúci sa motív pásikov má autobiografický pôvod. Autorka ho spája s tmavomodrými pásikavými perinami svojej starej mamy, ktoré ju fascinovali už v detstve. Takéto osobné fragmenty pamäti sa u nej postupne premieňajú na všeobecné obrazové znaky.
Maľba, keramika, textil a objekt ako jeden svet
Jednou z osobitostí Sone Mrázovej je, že jej tvorbu nemožno úplne rozdeliť podľa techník. Maľovala na pevné drevené podklady a dokonca na fragmenty starého nábytku, pracuje s akrylom, venuje sa keramike, vytvára objekty, bábky a v novšej tvorbe výraznejšie pracuje aj s textilom a výšivkou.
Práve v tomto presahovaní hraníc možno vidieť jednu z jej najväčších autorských kvalít. Soňa Mrázová nevytvára osobitný svet keramiky, druhý svet obrazov a tretí svet divadelných bábok. Vytvára jeden autorský vesmír, ktorý jednoducho prechádza z jedného materiálu do druhého.
Figúra z obrazu by mohla vystúpiť z plochy a stať sa keramickou plastikou alebo bábkou. Objekt môže spätne vstúpiť do maľby ako znak. Vďaka tomu je jej rukopis rozpoznateľný naprieč médiami – čo je oveľa vzácnejšie než samotná schopnosť vytvoriť opakovateľný maliarsky štýl.
Niť ako pamäť
Zaujímavou vrstvou jej novšej tvorby je používanie krížikového stehu priamo v obrazoch. Má pritom veľmi osobný pôvod. Vyšívať ju učila mama, ktorá zomrela, keď mala autorka pätnásť rokov. Matka bola krajčírka a otec kožiar; šitie a práca s materiálom tak boli prirodzenou súčasťou rodinného prostredia. Keď dnes Mrázová vkladá výšivku do maľby, nejde iba o estetický efekt – steh sa stáva nositeľom osobnej a rodinnej pamäti.
Výrazne sa to prejavilo v cykle veľkoformátových ženských portrétov. Súčasná, sebavedomá žena sa tu stretáva s témou krásy, jej spoločenského obrazu a umelého „vylepšovania“. Výšivka môže postavu skrášľovať, ale zároveň upozorňovať na proces pretvárania jej vzhľadu. Tradičná ženská ručná práca tak získava nový, súčasný význam.
