Martin Jánoš sa narodil v roku 1985 v Banskej Bystrici. Vyrastal v rodine, v ktorej malo výtvarné umenie prirodzené miesto – jeho starý otec sa venoval maľbe, otec architektúre a strýko grafike. Už od detstva tak prichádzal do kontaktu s rôznymi podobami výtvarnej tvorby.

Študoval umelecké odlievanie kovov a drahých kameňov v Kremnici, kde získal základy práce s kovom a sochárskymi technológiami. Následne pokračoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici, v Ateliéri monumentálnej plastiky. Štúdium mu umožnilo rozvíjať remeselné skúsenosti aj schopnosť uvažovať o soche ako o samostatnom výtvarnom objekte a súčasti priestoru.

Vo voľnej tvorbe sa venuje komorným plastikám, figurálnym motívom a priestorovým objektom. Pracuje s bronzom, drevom, sklom i ďalšími materiálmi, pričom spôsob ich spracovania prispôsobuje charakteru konkrétneho diela.

Popri ateliérovej tvorbe sa zúčastňuje sochárskych sympózií a realizuje diela určené do verejného priestoru. V roku 2015 sa podieľal na projekte Medená perla na Hrone, priestorovom modeli historického centra Banskej Bystrice. Spolupracoval tiež na pamätníku vojnového cintorína v Podlaviciach.

Svoju tvorbu predstavil na samostatných aj spoločných výstavách. V roku 2012 vystavoval spolu s maliarkou Adrianou Jánošovou Bútorovou v Banskej Bystrici. V roku 2025 sa uskutočnila jeho výstava Frekvencia v Galérii v podkroví Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici. V roku 2026 vystavoval spoločne s maliarom Mariánom Rumanom na výstave Beh cez zlatú uličku v Banskej Bystrici.

Martin Jánoš patrí k autorom, ktorí prepájajú tradičné sochárske remeslo so súčasným výtvarným uvažovaním. V jeho tvorbe zostáva dôležitý vzťah medzi námetom, materiálom a spôsobom, akým sa výsledná plastika uplatňuje v priestore.

Sochárska tvorba Martina Jánoša vychádza zo záujmu o živý tvar, pohyb a výraz. V jeho komorných plastikách sa často objavujú zvieratá, ľudská postava a motívy s mytologickými či literárnymi súvislosťami. Autor ich nespracúva ako doslovné napodobenie skutočnosti, ale prostredníctvom sochárskej štylizácie, ktorá zdôrazňuje charakteristické črty a ponecháva priestor fantázii diváka.

Výrazné miesto v jeho tvorbe zaujíma zvieracia plastika. Kone a vtáky mu poskytujú príležitosť pracovať s pohybom, napätím a rovnováhou tvaru. V plastikách Hucul a Koník Malého Princa je dôležitý nielen samotný motív koňa, ale aj spôsob, akým autor prostredníctvom modelácie zachytáva jeho charakter. Vtáčie motívy zasa umožňujú rozvíjať vzťah medzi objemom, siluetou a predstavou pohybu.

Niektoré Jánošove diela majú výraznejší symbolický a príbehový rozmer. Plastika Pocta Fénixovi odkazuje na mytologického vtáka spájaného so znovuzrodením a obnovou života. Koník Malého Princa svojím názvom otvára priestor literárnym asociáciám. Symbolika však nemusí mať jediný pevne určený význam – môže byť podnetom na osobnú interpretáciu.

Dôležitou súčasťou autorovho rukopisu je práca s povrchom a modeláciou. Bronz mu umožňuje zachovať plastickú štruktúru pôvodného modelu, jemné nerovnosti aj výraznejšie tvarové zásahy. Svetlo dopadajúce na povrch sochy potom zvýrazňuje jej objem a mení spôsob, akým ju vnímame z rôznych uhlov.

Pri viacerých komorných plastikách využíva techniku odlievania na stratený vosk, ktorá patrí k tradičným spôsobom výroby bronzových sôch. Umožňuje preniesť do kovu aj jemné detaily modelácie. Výsledné dielo si tak zachováva stopy sochárskej práce, hoci jeho definitívnym materiálom je trvácny bronz.

Jánošova tvorba sa však neobmedzuje iba na bronz a figurálne motívy. V širšom súbore jeho prác sa objavujú aj priestorové objekty a kombinácie rozdielnych materiálov. Záujem o ich vlastnosti, štruktúru a vzájomné pôsobenie nadväzuje na jeho skúsenosti s umeleckým odlievaním a monumentálnym sochárstvom.

Pre jeho komorné plastiky je charakteristické spojenie remeselnej skúsenosti, voľnej modelácie a obrazotvornosti. Aj pri malom formáte dokáže sochársky motív rozvinúť do samostatného výtvarného príbehu, ktorý sa mení podľa uhla pohľadu, dopadajúceho svetla a pozornosti diváka.